SOM PRIPRAVENÝ UMRIEŤ?

            „Som pripravený umrieť?“ – taká bola téma ankety v jednom kresťanskom časopise. Bola som prekvapená, že asi 20-25 percent ľudí viac menej odpovedalo, že áno, niektoré odpovede boli vypovedané dokonca v štýle: „Už sa na to teším.“ Ale... v podstate sa až tak nečudujem. Myslela som si to o sebe aj ja. Ale stačila mi jedna búrka v horách, aby som si uvedomila, že tak to nie je a vo chvíli, kedy mi naozaj ide o život, dokážem žobroniť, aby ma Pán Boh ešte nechal žiť, že ja ešte odísť nechcem. Takže ... už sa na nejakého frajera nehrám.
            Preto je mi tak blízke nasledujúce svedectvo Márie Pauchly, Slovenky, ktorá žila v Kanade, o chorobe a blížiacej sa smrti, o viere a zároveň o túžbe žiť. Je to výňatok z knihy „Viera je silnejšia ako rakovina“, ktoré sú výberom z posledných statusov Márie na facebooku:

            Mám veľa lekárov. Pri rakovine to inak ani nejde. Jeden ti povie: „Je to zlé“ a tak sa pýtaš na názor druhého. Rovnako si chceš byť istá, keď ti jeden povie: „Si zdravá.“ Opýtaš sa na názor ďalšieho. A možno ešte ďalšieho. No potom aj tak príde prekvapenie.
            Novú hrčku som objavila na jar a ďalšiu v lete, približne pol roka po ukončení drastickej chemoterapie a navonok podstatne znesiteľnejšieho ožarovania.
            Ultrazvuk ani tomograf nedali jednoznačný výsledok, lebo hrčky boli malé. Až také malé, že onkológ číslo jeden sa mi vysmial: „O čom to hovoríš? Ja nič necítim...“ Onkológ číslo dva si hrčku všimol a mesiace ju pozoroval – a pred troma týždňami na moju veľkú úľavu povedal, že rezať netreba. Dokonca napísal správu chirurgovi, ktorý rezať pre istotu chcel. Tento chirurg s ním až tak nesúhlasil. Vraj už vo svojej praxi videl veľmi veľa a jediná cesta, ako si byť úplne istý, je vybrať „to“. Zákrok vraj bude takmer bezbolestný a výsledok dobrý. Taký jednoduchý, že sa po ňom vraj môžem sama odviezť domov.
            Uverila som svojmu onkológovi. Ale... V tom nenápadnom, takmer neviditeľnom kúsku môjho tela sa zasa začala blázniť rakovina. Malá, ale mocná, ako koreň púpavy: „Zlá zelina len tak nevyhynie.“
            Bolo mi ľúto rodiny i seba... a tiež môjho onkológa. Je to naozaj skvelý lekár. Niežeby mu pacienti neumierali, ale má plán aj pre tých, ktorých inde odpíšu. Je ich toľko, že sa celý deň nezastaví. Navonok tvrdý, vo vnútri citlivý. Verím, že na svojich pacientov myslí aj doma. Aj mne zatelefonoval v nedeľu večer a nechal odkaz: „Sorry, že som sa mýlil. A chcem ťa vidieť, hneď ako sa o týždeň vrátim z konferencie z New Yorku.“
            Je od neho pekné, že nestrčil hlavu do piesku. Sklamal mňa a asi aj seba ako lekár. Uznávam, že ako človek má právo na omyly. Mrzí ma, že sa pomýlil práve na mne. Pretože mi ide o život a deťom o mamu.

            24. február 2016

            Priatelia, koniec života je to najťažšie, s čím som sa doteraz borila.
           
            12. máj 2016

            Nezabudnite na mňa.

            16. jún 2016

            Ak by som zomrela, prosím, myslite na moju dušu naďalej. A myslite, prosím, potom aj na moju rodinu, nenechajte ich samotných.
           
            9. august 2016

            Tento týždeň mi už chystajú miesto v hospici. Prosím o hlboké modlitby, prosím, prosím... Modlite sa za môjho manžela, deti, za moju mamu, za moju rodinu. Bože, ostaň so mnou!

            + 26. August 2016